Hovory s Bohom
Znova som sa vrátila ku knihe, ktorá sa stala mojou novou Bibliou. Nikdy som nevedela prísť “na chuť” toho Boha, ktorého mi jednotlivé náboženstvá predkladali. V nich bol vždy (a bohužial je do dnešného dňa) ten Boh pomstychtivý, nahnevaný, prísny, taký, ktorého sa treba báť a má svojich vyvolených, ktorým občas pomôže, ale väčšina je v nemilosti. No a samozrejme nikdy nikto nemôže žiť tak, aby sa dostal bez problémov do neba, to si musí zaslúžiť, event. nejakým spôsobom odpykať svoj trest, aby sa tam potom mohol odobrať. Tento Boh sa mne osobne nepáči. V prvom rade otázka: Keď ma Boh stvoril na svoj obraz, to aj on je taký nedokonalý a “hriešny” ako ja? Ako ma môže súdiť, keď som taká istá ako on? A je Boh žena? Lebo ja som. Keď už sme u tých hriechov – podľa cirkvi každý jeden človek prišiel na tento svet už hriešny. Nie je to blbosť? Ako môžem spáchať hriech, keď som sa ešte nenarodila? Prečo mám byť zodpovedná za činy niekoho iného? Či niekto zobere zodpovednosť na seba za moje činy? Každý máme slobodnú vôľu, ktorú nám dal Boh. Aký má potom význam akýkoľvek príkaz alebo zákaz od Boha? Kde je tu logika? Ja viem, nemám vo všetkom hľadať logiku. Ale keď mne to nedá.
Po prečítaní knihy Hovory s Bohom som konečne našla Boha, ktorého si vážim, ktorého mám rada a ktorému ďakujem, že som na svete. Je to Boh, ktorý ma nadovšetko miluje, nech robím čo robím. Je to Boh, ktorý ma nesúdi, pretože nemá právo ma súdiť, keďže mi dal slobodnú vôľu. Je to Boh, ktorý sa nestará o to, či sa modlím, či chodím do kostola, atď. Necháva to na mne a na mojom svedomí. Je to Boh, ktorý skrz moje zážitky spoznáva sám seba, keďže sme jedno. Ty si Ja, Ja som Ty, My sme On 
Preto nie sú potrebné zákony, nie sú potrebné príkazy. Pretože sme všetci jedno a sama sebe predsa nebudem robiť zle, sama sebe nebudem závidieť, sama sebe nebudem chcieť ublížiť. Stačí si toto uvedomiť. Správaj sa tak, ako chceš, aby sa iní správali k Tebe. Priťahuješ to, čomu sám (sama) veríš, čo si myslíš. Veľmi veľa kníh bolo popísaných na túto tému, veľmi veľa dobrých kníh. No pre mňa sú malými bibliami Walsch-ove knihy. Nikto totiž nemusí veriť tomu, že sa naozaj rozprával s Bohom (hoci to je “normálne”). Stačí sa zamyslieť nad myšlienkami obsiahnutými v jeho knihách.
Internet a my…
Práve sme mali s mojou drahou polovičkou zaujímavú debatu. Čítala som na nete, že Európska komisia varuje pred pádom komunikačných sietí. celá správa Zamysleli sme sa, čo všetko by prestalo fungovať, keby naozaj skolaboval celý internet, na celom svete a samozrejme naraz. Bez nejakých časových posunov a podobných záležitostí. Ako by sme existovali? Vedeli by sme si aspoň vybrať peniaze z banky, aby sme mali na chleba? Lebo bankomaty by nefungovali, to je jasné. Asi by sa prerušila dodávka všetkých energií, zrútili by sa satelitné systémy, do ktorých samozrejme patria aj navádzacie systémy, GPS a pod. Okamžite by spadla burza, keďže je absolutne závislá na internete, všade na svete sa obchoduje pomocou údajov získaných cez internet. Firmy by prestali môcť fungovať, hlavne nadnárodné spoločnosti, ktoré väčšinou fungujú na systémoch fungujúcich na nete, napr. SAP a podobné. Spústa ľudí by prišla o prácu, ľudia, ktorým práve internet umožnil pracovať z domu, aj vo firme, ktorá je tisíce kilometrov vzdialená. Nedokážem si to predstaviť, čo za chaos by tu vznikol, aké následky by mohla mať takáto “katastrofa”. Väčšinou síce nazývame katastrofou situácie, ktoré sú fyzického rázu (povodeň, výbuch sopky, zemetrasenie, hromadná havária…), ale toto nie je nič hmatateľné a predsa by to bola totálna katastrofa pre túto planétu. Jediný, komu by to absolútne nevadilo (a aj to je asi len relatívne, vzhľadom na to, koľko humanitárnej pomoci je organizovanej práve cez internet), by boli domorodci z Afriky, takí, ktorí žijú absolútne odrezaní od civilizácie.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, akí sme závislí na internete? Čo všetko ovládame práve cez net? K čomu všetkému potrebujeme internet? Ešte pred “pár” rokmi sme vôbec nevedeli o jeho existencii alebo k čomu by sa dal využiť a dnes si nevieme predstaviť existenciu bez neho. Nezašli sme príliš ďaleko? V prenesenom zmysle slova tie sci-fi filmy mali niečo do seba. Tie, v ktorých roboti a stroje ovládli život na Zemi. Už sa tam pomaly dopracovávame.
No a samozrejme, keby niet internetu, ani ja tu teraz nepíšem svoje úvahy a nečakám na odpovede, na Vaše postrehy. Napíšte mi!
Svoje miestečko…
Milujem svoje miestečko, kam sa môžem “schovať” pred všednými starosťami. Schovať nie je síce ten správny výraz, ale akosi ma nenapadá nič lepšie. Aj teraz som tu, na svojom obľúbenom miestečku. Je to úplne obyčajné miesto nášho domu, a predsa sa z neho dokáže behom chvíľky stať niečo ako svätyňa. Stačí k tomu pár sviečok, meditačná hudba a hotovo. Môžem meditovať, môžem si písať kľudne svoje myšlienky, bez toho, aby ma niekto vyrušoval. Pravda, aj členovia rodiny by mali mať pochopenie pre takúto relaxáciu. Veď všetci občas potrebujeme čas len sami pre seba. Čas, kedy spoznávame sami seba, kedy sa sami seba môžeme spýtať ako sa máme, ako sa cítime, či sme spokojní, či nám niečo chýba, čo by sme potrebovali zmeniť a podobne. Občas potrebujeme aj čas na to, aby sme sami seba pochválili, uistili samých seba, že sa máme radi a že si veríme. Že to znie samoľúbo? Vôbec nie! Nemôžete vytvoriť veľké veci, nemôžete prijímať veľké dary, pokiaľ nemáte radi sami seba! A ďaľšia otázka, ako vás majú mať radi “cudzí” ľudia, keď to vy sami nedokážete? Nebojte sa povedať svojmu odrazu v zrkadle: Mám ťa rád! Mám ťa rada! Nie je to narcizmus, ani samoľúbosť, iba prijatie seba samého, seba samej takého (takej) aký (aká) som. Viem to sama podľa seba, že to nie je jednoduché, sama s tým bojujem, niekedy viac, inokedy menej úspešne. Dnes som zrovna mala deň, ktorý by som chcela “prerobiť” hneď od samého rána, ale nejde to a chvála Bohu za to! Aj z toho som sa ale niečo dozvedela… že to s tou láskou k sebe samej ešte stále nie je ono. Že mám ešte na čom pracovať. A nejde to zo dňa na deň. Nevadí, času dosť, podstatné je, aby mal človek okolo seba ľudí, ktorí mu vedia pomôcť, podporiť ho v jeho úsilí. Ktorí sa nebudú vysmievať, že to sú blbosti. Ktorí nebudú hovoriť, že som sebec. Ktorí vedia, že sa človek má starať sám o seba a nie o druhých. Je to pre veľa ľudí nepochopiteľné a preto je stále nejaká vojna, preto sa ľudia vraždia, preto si závidia, preto je toľko rozdielov medzi nami. Keby sa každý staral iba sám o seba, bolo by na svete úžasne krásne. Skús nad tým porozmýšľať a skús si k tomu nájsť svoje miestečko, kde budeš mať kľud a pohodu. S láskou, Katty
Láska po druhýkrát
Po pravde povedané, teraz idem písať úplne prvý článok, pri ktorom ma fakt zaujímajú komentáre ľudí. Som nesmierne zvedavá jednak či vôbec niekto odpíše, jednak že čo. Inšpirovala som sa filmom Krv a čokoláda (teda aspoň takto znel originálny názov) a v ňom jedna otázka: Povedz mi niečo, čo je lepšie ako láska.
Človek to môže prejsť bez povšimnutia, ale keď sa čo len chvíľku nad tým zamyslíš, čo ťa napadne? Vieš mi povedať čokoľvek, čo je lepšie ako láska? A teraz nemyslím fyzickú stránku lásky (aj keď tá k tomu samozrejme patrí a je veľmi dôležitá), ale ten čistý, nefalšovaný cit, keď máš niekoho zo srdca úprimne rád (rada). Od úplných začiatkov bláznivého zamilovania až po neskonalú úctu, obdiv a rešpekt, ktorý človek získa po niekoľkých rokoch spolužitia. Mám to šťastie, že žijem v takomto partnerskom zväzku a viem o čom hovorím.
Budem veľmi rada, keď vyjadríte svoj názor, som veľmi zvedavá, čo považujete za lepšie ako lásku, či vôbec niekto nájde niečo lepšieho. Vopred ďakujem za všetky reakcie. Prajem každému čistú a úprimnú lásku.
Nový rok
V prvom rade chcem popriať všetkým ľuďom na celom svete ten najšťastnejší rok, aký si len dokážu predstaviť. Myslím, že keď si človek prečíta správy, tak mu musí byť nad slnko jasnejšie, ze nám nič iného nezostáva, iba si to priať na každom kroku, nech nás pozitívna energia obráti tým pravým smerom.
Priznám sa, dnes som mala veľmi blízko k depke. K takej poriadnej. Aký je život nespravodlivý, ako je všetko na … (to sem nemôžem napísať, maminka ma slušne vychovala), každý je zlý, nikto ma nemá rád…. a ešte by som mohla pokračovať. Potom som ovšem zavolala mojej drahej polovičke a ten mi poradil úžasnú vec: zober si tabletku s názvom “S**em na to” Že takú nepoznáš? Tak ja ti ju predstavím, dobre? To je taká tabletka (vyzerá ako celaskon), dáš si ju a povieš: S**em na to. A hotovo. A potom ťa už nič nemôže rozhádzať. Takže keď budeš mať akýkoľvek problém, niekto ťa naštval, práve si sa s niekým pohádal(a) apod., povedz si: S**em na to a hneď ti bude lepšie, ver mi!
Samozrejme, problémy sa majú riešiť, nemá sa nič nechať len tak. (Mimochodom, teraz som si až uvedomila – problémy vlastne ani neexistujú, sú to iba rôzne situácie. Sú dve rôzne situácie: jedna, ktorá sa dá riešiť, druhá, ktorá sa nedá riešiť. Tú prvú treba vyriešiť, tú druhú treba odložiť, alebo zahodiť – čo je ešte výhodnejšie. V prípade, keď sa zaoberáš situáciou, ktorá sa nedá vyriešiť, plýtvaš svojím drahocenným časom!) Takže, situácie sa majú riešiť, ale keď je stav priveľmi akútny, priveľmi “horúci”, je oveľa pravdepodobnejšie, že človek to vyrieši k nespokojnosti oboch strán, ako keď si povie “s**em na to”, vydýcha sa, chvíľu sa zaoberá niečím diametrálne odlišným a potom sa s čistou hlavou pustí do riešenia danej situácie. Ja viem, teraz ma máš za strááášne múdru, a chcel(a) by si ma vidieť ako to robím ja, keď som taká dobre “vytočená” a čiastočne máš aj pravdu, aj by som chytala nervy, ale ja mám svoj poklad, moju drahú polovičku, ktorá ma vždy presmeruje na “tabletku”, vydýcham sa a je mi omnoho lepšie. A práve preto viem, že je dobré, keď ti to niekto pripomenie, že nemá význam rozčuľovať sa. Dúfam, že som dodala aspoň trošku optimizmu do toho nového roku.
Sny
Dnes som zase mala zvláštny sen. Skúšala som si svadobné šaty, ktoré sa premenili na cyklámenovo ružové, keď som si ich obliekla. A skúšala som si ich len tak, bez toho, aby som vedela, že sa budem naozaj vydávať. Také to bolo celé zvláštne. Poznáš ten pocit, keď vieš, že by to malo niečo znamenať, aj máš pocit, že v podstate vieš, o čo ide, že niekde vnútri v mozgu to je niekde skryté, ale aj tak si nevieš vôbec spomenúť, čo to je? Nemám rada tento pocit. Viem, som veľmi náročná na vedomosti, neznášam pocit, že niečo neviem, ale naozaj to nemám rada. Neviem si pomôcť. Je to už nejaká diagnóza? Či sa ešte môžem zaradiť medzi zdravých ľudí? Hehe, teraz ma napadlo – raz ma jeden známy nazval prírodným úkazom. To ma napadlo teraz v asociácii na to, že veľmi veľa ľudí som stretla v živote, ktorým ani nenapadlo, aby sa učili čokoľvek nového, veď zo školy už vyšli pred sto rokmi, sú radi, že sa nič nemusia učiť. Preto si niekedy pripadám divná, presne ako povedal Pue – prírodný úkaz. 
Mojim snom je… bože ja mám toľko snov! Mám pocit, že ani 20 ďaľších životov mi nebude stačiť na splnenie všetkých, ale budem veriť a dúfať, že áno. Je toľko krásnych vecí, zážitkov, skúseností, ktoré by mal človek prežiť na vlastnej koži, vyskúšať, ohmatať… teraz je mojim najväčším snom momentálne komunikácia s mojim strážnym anjelom – anjelmi. Zatiaľ mi to ide iba pomocou vešteckých kariet alebo zážitkov, kedy mi dokázali, že sú naozaj so mnou, naozaj mi pomáhajú, vôbec nemusím pochybovať. Viem, že komunikujeme spolu na úrovni “mentálnej komunikácie”, alebo ako by som to nazvala. Viem, že niektoré myšlienky, ktoré ma napadnú, nie sú “moje”. Neprišli len tak, že ma to iba “napadlo”. Takže viem, mám to dokázané, že sú so mnou, komunikujeme spolu a pomáhajú mi. Ale ja by som sa chcela s nimi rozprávať. Viem, že to je možné, že každý je toho schopný, len sa treba správne naučiť “chytať signál”. Treba to len skúšať a veriť. A keďže ja verím, že sa mi to podarí, že sa budeme spolu rozprávať, už sa obzerám po ďalšom sne. Sne, ktorý sa mi zase určite splní.
Láska
V poslednej dobe sa mi zdá, ako keby toto slovo bola nadávka. Alebo niečo, na čo ľudia pozerajú s opovrhnutím, s povytiahnutým obočím, s otázkou v očiach, či to naozaj myslím vážne. Dnes asi už nie je IN milovať blížneho svojho, že?
A to ja som si napriek tomu zvykla v poslednej dobe každému priať, aby ho zožrala láska. Znie to možno čudne, ale keď ideš autom, stretneš nejakého polointeligenta, ktorý ťa skoro prizabije, lebo “on je frajer”, zvykli sme si priať takýmto ľuďom všetko možné, len dobré nie. Staré dobré príslovie “kto do teba kameňom, ty do neho chlebom” sa už dávno zmenilo na presný opak. Ale keď si v takýchto situáciách miesto nadávok “zanadávam”, že “bodaj by ťa láska zožrala”, tak mi je akosi ľahšie na duši. A v ten moment prestanem cítiť zlosť. Skúsili ste to už niekedy? Je to naozaj účinné. A hlavne: v človeku nezostane taká tá horká príchuť, ako keď niekomu od srdca vynadáme a pošleme ho niekam. V podstate tým škodíme sami sebe. Na druhej strane, nie nadarmo sa hovorí, že rob ľuďom iba to, čo chceš, aby oni robili tebe. Preto sa treba pozrieť najprv na seba, nastaviť si také úprimné zrkadlo a potom si myslieť niečo o druhých. Viem, znie to ako utópia, ale dnes som možno sama, zajtra budeme možno dvaja atď. Ľudstvo sa pomaly ale určite mení, ľudia túžia po láske, po porozumení, priateľstve, šťastí…. len občas zabúdajú na to (lepšie povedané dosť často), že keď chcú akúkoľvek zmenu, musia začať u seba! Je jednoduché odsúdiť, skritizovať druhých a očakávať od iných, že niečo urobia za nás. Najťažšie je ovšem zmeniť samého seba, svoje myslenie, svoje zabehané zvyky. Vidím to na ľuďoch mne veľmi blízkych, mojej rodine, mojich najbližších priateľoch…
Mojim prianím je, aby sme sa naučili milovať bez podmienok, bez predsudkov, bez očakávaní čohokoľvek… iba milovať. Z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je vôbec jednoduché… človeka, ktorý mi ublížil je veľmi ťažké milovať. Veľmi ťažké bolo aj odpustiť mu, nieto ešte aby som ho milovala… ale myslím, že som sa posunula dopredu už len tým, že som mu odpustila. A odpustila som sama sebe. Verte mi, je to ťažké, ale iba natoľko, ako si sami pripustíte, aby to bolo. Keď už som sa raz rozhodla (a to myslím tak, že celým srdcom, nie len tak som si povedala), tak to išlo jednoducho. Je to iba otázka odhodlania a viery. Viery v samého seba, viery v lásku, viery v anjelov, viery v Boha. Ale nie takého, ako ho popisujú náboženstvá. Boha, ktorý ma má nadovšetko rád, bezpodmienečne ma miluje, aj keby som urobila čokoľvek a vyzerala akokoľvek a uctievala kohokoľvek. Tí z vás, ktorí čítali Hovory s Bohom od Neal Donalda Walsha, tí určite vedia o čom hovorím. Tí, ktorí nevedia, vrelo odporúčam. Veľmi poučná kniha. Veľmi poučné myšlienky… veď sú od Boha, tak aké iné by mali byť, nie je pravda?
Učím sa, otváram svoju myseľ, snažím sa milovať a nesúdiť. A hlavne, snažím sa starať sama o seba, nie o druhých. Znie to sebecky? Vôbec nie… keď sa nad tým zamyslíš, je to to najlepšie, čo môžeš pre seba a pre celé ľudstvo urobiť. Pretože keď sa ľudia začnú starať sami o seba, zmizne závisť, z toho prameniaca nenávisť, a ostatné neduhy. Skúsme to spolu…
Hello world!
Celkom dobrý názov pre prvý príspevok. Takže v ňom aj pokračujem. Ahoj SVET!
Ako ďalších x miliónov ľudí po celom svete, aj ja som si založila tento blog, aby som vyjadrila svoje myšlienky. Inšpiroval ma k tomu jeden článok na webe, ku ktorému som cítila potrebu sa vyjadriť. Ale to urobím až niekedy v nasledujúcich príspevkoch. S láskou želám každému príjemné chvíle strávené na mojom blogu.
Katty
